Kto sú v japonskej kultúre maiko a gejša a prečo si maľujú svoje tváre a krk nabielo?

Simona Šramová
Kultura
Foto: flickr.com

Gejša a maiko sú súčasťou japonskej kultúry niekoľko storočí a ich tradícia sa dokázala uchovať do dnešných dní. Kto sú a ako sa od seba líšia? Prečo si maľujú tvár nabielo? A sú gejše kurtizány?

Zreteľné líčenie, elegantné kimoná a zložité účesy, to je zrejme to, čo si predstavíte, keď sa povie gejša. Gejša znamená „vystupujúca umelkyňa“. Ide o veľmi váženú, prvotriednu profesionálku a tradičnú zabávačku trénovanú v niekoľkých odvetviach japonského umenia. V západnom Japonsku v Kyoto je známa ako geiko, v oblasti Kanto okolo Tokia zas ako geigi. Pre Tokio a ostatné miesta v Japonsku sa však používa všeobecne pojem gejša. Gejše sú zamestnané, aby pobavili hostí počas banketov, večerí, osláv, a tak sa zúčastňujú verejných, súkromných či náboženských večierkov. Tu predvádzajú svoju zručnosť v tanci za zvukov tradičného gitarového hudobného nástroja shamisen, na ktorom dokážu aj hrať. Tiež prezentujú zručnosti v speve, vedia podávať saké, pripravovať tradičný čaj, predvádzajú schopnosť viesť rozhovor či hrať rôzne spoločenské hry. Pre takéto príležitosti sa stretávajú s hosťami v čajovom dome ochaya alebo tradičnej japonskej reštaurácii ryotei. Gejša tu vystupuje hodinu s paušálnymi poplatkami.

Ochaya sú vysoko exkluzívne japonské reštaurácie, ktoré symbolizujú vrchol japonskej pohostinnosti. Môže do nich vstúpiť len zákazník, ktorý si získal dôveru. Reštaurácie ochaya vystavujú účet nie v ten večer po vystúpení, ale raz v mesiaci, keď sa zrátajú všetky náklady zákazníka. Z toho dôvodu medzi reštauráciou a zákazníkom vzniká vysoký level dôvery. Do reštaurácie nemôže prísť neznámy zákazník, musí byť predstavený iným zákazníkom, ktorý už má dôveru reštaurácie. Logicky tak vyplýva, že banket s gejšou nie je jednoduchý, pokiaľ nie ste Japonci a nemáte známosti. Nemusíte byť smutní, v uplynulých rokoch ochaye zľavili zo svojich reštrikcií a turisti sa môžu s gejšou stretnúť cez cestovnú kanceláriu alebo hotely. Avšak naďalej si musíte pripraviť slušnú čiastku peňazí, keďže celá večera stojí viac ako 50 tisíc yenov (cca 390 €). Do nákladov je zahrnutý aj prekladateľ, keďže gejše sa neučia anglicky. V Japonsku pôsobia aj cudzinky, ktoré ako gejše vystupujú a vedia po anglicky. Prečo je posedenie s gejšou tak drahé? Pretože gejše splácajú svojmu predchádzajúcemu domovu okiya to, čo bolo do nich investované, a aj líčenie, doplnky a kimono niečo stoja. Kimono je ručne šité na zákazku a jeho cena začína niekde na úrovni 8 tisíc €.

Ak sa žena chce stať gejšou, musí prejsť tréningom. V regióne Kyoto sa dievča v období tréningu volá maiko. V minulosti sa maiko stávali dievčatká vo veku 3 až 5 rokov, dnes ide o 15-ročné až 16-ročné dievčatá, v Tokiu o 18-ročné dievčatá, ktoré čaká trojročný až päťročný intenzívny tréning. To neznamená, že aj staršie ženy sa nemôžu stať gejšami. Len ženy staršie ako 21 rokov sú považované za „príliš staré“, aby sa stali maiko, preto prechádzajú akceptovaním komunity a aspoň jednoročným tréningom. V Tokiu sa maiko volajú hangyoku („polovičný drahokam“) a môžu nimi byť do 23 rokov. K maiko sa ešte vrátime, povedzme si niečo krátko o histórii gejší.

Gejše v približne dnešnom ponímaní sa začali objavovať pred začiatkom 18. storočia. Zaujímavosťou je, že prvými gejšami boli muži zvaní taikomochi alebo hokan. Mužské gejše od 13. storočia vystupovali na urodzených dvoroch pánov, zabávali ich a pomáhali im s vojenskými stratégiami. Od 16. storočia sa stali rozprávačmi príbehov a stávalo sa, že aj po boku pána na bojisku bojovali. Keď krajina žila v 17. storočí v mieri, z gejší sa stali plnohodnotní zabávači. Prvé ženské gejše sa objavovali od roku 1751. Ku koncu 18. storočia ženy gejše počtom prevyšovali mužov a zmenila sa aj ich pozícia. Stali sa asistentkami na ženských večierkoch. V tom období bola pozícia gejše výsostne ženskou záležitosťou (dnes žije v Japonsku menej ako desať mužských gejší) a boli aj súčasťou sprievodov oiran, vládou povolenej vysokopostavenej kurtizány alebo prostitútky. U žien narastala túžba stať sa gejšou do takej miery, že v 20. rokoch 20. storočia ich v Japonsku bolo 80 tisíc. Keď začala druhá svetová vojna, počet gejší začal klesať. Zatvárali sa okiye, čajovne či bary. Gejše putovali do iných oblastí Japonska do bezpečia alebo pracovali v továrňach a podobne. Zaužívané nesprávne tvrdenie, že gejša je prostitútka, pochádza z obdobia po skončení druhej svetovej vojny, keď Japonsko okupovali americkí vojaci. Japonské prostitútky sa obliekali do kimona, líčili sa a predstavovali ako gejše, aby si získali pozornosť amerických vojakov. Pôvodné gejše sa po vojne vracali k svojmu povolaniu gejší a takisto žiadali pre svoje povolanie vyššie práva.

Gejší ubúda kvôli exkluzivite či nákladnosti takéhoto života, dnes je ich v Japonsku približne tisíc až dvetisíc. V Kyoto si gejša dodnes však drží veľmi silnú tradíciu. Práve tu je možné gejšu a maiko stretnúť najčastejšie. Ako gejša, tak maiko sa nesmú fotiť bez ich povolenia a už vôbec sa nikto nemôže dotknúť ich kimona či vlasov. Ak stretnete gejšu a maiko večer v uliciach, je to preto, že sa ponáhľajú za hosťami, ktorí si objednali posedenie s nimi. Zastavovanie gejšu zdržuje a oberá o čas hostí, ktorí si za posedenie s ňou zaplatili nie malé peniaze. Jedna gejša raz povedala: „My nie sme Mickey Mouse a toto nie je Disneyland. Nie sme tu pre to, aby sme zabavili verejnosť, ale našich patrónov.“ Pre neželané fotky či dotyky gejše a maiko zvyknú chodiť taxíkom. V Kyoto môžete gejše vidieť v piatich hanamachi („kvetových mestách“): Gion Kobu, Ponto-cho, Kamishichiken, Gion Higashi a Miyagawa-cho. Tieto miesta, ako aj okiya a ochaya sú riadené ženami. Muži sú tu remeselníkmi, kostymérmi alebo robia parochne. Aj gejše idú s dobou a do svojich radov prijímajú cudzinky. Nie však v Kyoto, ktoré ostáva striktne verné tradícii.

Gejše nie sú prostitútky. Ide vždy o vysokotrénované zábavačky. Navyše prostitúcia je v Japonsku nelegálna od roku 1957. V minulosti sa síce objavili prípady, keď gejša ponúkala sex svojim klientom, ale treba poznamenať, že to nebolo súčasťou jej pravej tradície alebo tréningu. V minulosti gejše, ktoré ponúkali sex, boli posielané do väzenia (chránilo sa tak postavenie oiran). Dnes gejša môže mať romantický vzťah s mužom, ale nie je to niečo obvyklé a nie je to niečo, čo gejša vyhľadáva. Žije v oblasti gejší (hanamochi), kde sa nachádza malá komunita, a keďže si gejša veľmi váži svoju reputáciu, svoje vzťahy si vyberá veľmi opatrne. Ak sa gejša zaľúbi a túži sa vydať, musí sa vzdať postu gejše, keďže od gejše sa očakáva, že jej životným partnerom bude umenie. Mnohé ženy preto ako tridsiatničky alebo štyridsiatničky z radov gejší odchádzajú. V niektorých oblastiach Japonska (určite však nie v Kyoto) však vydatým či rozvedeným ženám alebo ženám s deťmi dovoľujú stať sa gejšami. Gejše nemali sexuálny vzťah so svojím patrónom, tzv. dannom. V minulosti bolo tradíciou, že gejša mala svojho patróna. Bol to bohatý muž s kontaktmi, ktorý podporoval nákladný život gejše a na oplátku od nej chcel osobnejší vzťah. Nešlo však nutne o sex, aj keď, samozrejme, zaľúbiť sa do seba mohli. Šlo však o lásku prirodzenú, lásku gejše si muž nekupoval jej podporou. Dnes je veľmi zriedkavé, ak má gejša osobný vzťah s dannom alebo ak má patróna, keďže gejše zbožňujú svoju nezávislosť. Dievčatá sa v minulosti nepredávali do domov gejší, pretože ich rodiny boli chudobné. Možno sa také prípady objavili, ale dnes je to úplne na vôli dievčaťa a jeho rodičov. Po ich súhlase dievča prechádza sériou rozhovorov s Ookini Zaidan, ktorá stojí za gejšami, ako aj s gejšou, ktorá má na starosti maiko v miestnej okiyi, aby ako maiko mohla byť prijatá. V americkom filme Memoirs of Geisha ukázali, ako maiko prechádzala obradom mizuage, počas ktorého jej patrón zaplatil, aby s ním prišla o panenstvo. Mizuage bola ceremónia, cez ktorú prechádzali mladé kurtizány alebo prostitútky v minulosti, nie však maiko. V prípade maiko skôr ide o ustrihnutie kúsku vlasov gejšami, čo má symbolizovať, že z dievčaťa sa stala žena.

Ako sa z dievčat stávajú gejše? Ako bolo spomenuté, je nutný tréning, ktorý dievčatá väčšinou začínajú ako 15-ročné až 16-ročné. Predtým ako sa stanú maiko, musia mať dokončenú povinnú školskú dochádzku a musia mať súhlas rodičov. Následne prechádzajú konkurzmi. Dievča napríklad nesmie byť vyššie ako 160 cm, musí vážiť najmenej 43 kg, musí vedieť japonsky, musí dokázať prechádzať tréningom bez kontaktu s rodinou atď. Maiko sa nestretáva často s rodinou, nemala by mať priateľa a nesmie mať pri sebe mobil. Keď sú s dievčaťom spokojní, rozpošlú jej profil s fotkou okolitým okiyám, z ktorých jedna si ju vyberie, aby ju trénovala. Okiya hradí náklady za jedlo, tréning, oblečenie. Keď maiko začne pracovať, peniaze pomaly okiyi vracia späť.

Predtým ako sa dievča stane maiko, prechádza niekoľkomesačným tréningom rozdeleným na dva stupne. Prvým stupňom je shikomi. Pomáha s prácami okolo domu a gejšiam a maiko obliecť sa. Dievča sa pomaličky dostáva do životného štýlu gejše: jeho bežným oblečením sa stane jarné kimono yukata, nechá si narásť dlhšie vlasy, učí sa správnemu vystupovaniu, chodí do umeleckej školy, učí sa hraniu na tradičný gitarový nástroj shamisen, tancovaniu, čajovej ceremónii atď. Obdobie shikomi trvá šesť mesiacov. Nasleduje obdobie, keď sa z dievčaťa stane minarai. Dostane mentorku gejšu, ktorú dievča volá onesan (sestra), a toto puto nadväzujú dievčatá na celý život. Očakáva sa, že dievča bude gejšu sprevádzať v ozashiki (večernej banketnej udalosti), kde sedí pri gejši, pomáha jej rovnako ako ostatným gejšiam a snaží sa o rozhovor s hosťami. Takto naberie skúsenosti a spozná mnohých hostí, ktorí ju v budúcnosti môžu vyhľadávať, aby im robila spoločnosť. Gejša môže dievčaťu dovoliť vystupovať, ale bude ju pozorne sledovať. Oficiálnym debutom maiko je misedashi, ceremónia počas ktorej sa nahlas vyhlasuje po hanamachi meno dievčaťa. Dievča prechádza rituálom sansankudo (ktorý sa robí aj počas svadieb), kde si vymení poháre so svojimi sestrami gejšami a staršími maiko. Toto je nová rodina dievčaťa.  

Po piatich až šiestich rokoch trénovania sa z maiko stane gejša na ceremónii erikae, kde gejša dostane namiesto bielo-červeného goliera kimona biely. Symbolicky sa tak z dievčaťa maiko stane žena gejša. Gejša sa vzdeláva, pracuje a je spoločníčkou na banketoch ozashiki až do momentu, kým nesplatí dlh okiyai. Pod svoje krídla si môže vziať maiko. Keď gejša dlh splatí, môže sa odsťahovať do vlastného bytu, upravovať si voľno a pracovný program podľa seba (maiko má voľno len dva dni v mesiaci) alebo ostáva žiť v okiyai. Keď sa žena rozhodne s úlohou gejše skončiť, nasleduje oslava hiki-iwai. Dôvodov pre odchod môže byť niekoľko: žena sa nachádza v inej etape života, chce dosiahnuť niečo iné, cíti sa staro na to, aby vystupovala na verejnosti, chce sa vydať alebo sa chce dostať na čelo ochayi či okiyai ako okami-san. Len málo dievčat pokračuje z maiko na gejšu. Takýto životný štýl je nákladný a ťažký.

Aký je rozdiel medzi maiko a gejšou?

Ako už bolo spomenuté, maiko obyčajne začínajú v mladučkom veku a gejšami sa stávajú ako 21-ročné. Pri líčení si maiko nanáša tekutý biely prášok (predtým si tvár aj krk potrie pleťovým olejom, čo pôsobí ako lep, rovnako to robí aj gejša) a keďže má vytvorený účes z vlastných vlasov, ostáva jej medzi korienkami vlasov na čele a okraji tváre línia jej farby pokožky. To isté platí aj o jej zadnej časti krku, na ktorom jej ostáva farba pokožky v tvare písmen W. Obočie má v odtieňoch čiernej a červenej, používa čierne linky a červené očné odtiene. Červená symbolizuje farbu krvi a chráni pred nebezpečím. Na líčka si nanáša ružový púder. V prvom roku tréningu si maiko maľuje len spodnú peru. Po roku si môže rúž naniesť aj na hornú peru. Gejša si tiež maľuje tvár a krk nabielo. Na zadnej časti krku má nemaľovanú pokožku v tvare V. V Japonsku sa verí, že táto časť krku je erotogénnou zónou. Maiko a gejša maľovaním na krku ukazujú svoju zmyselnosť. Gejša nosí parochňu vytvorenú z ľudských vlasov, ktorá váži jeden kilogram a ktorá spôsobuje, že farbu gejšinej pokožky na tvári nevidno. Obočie je zafarbené do jemne červenej, je rovnejšie, aby pôsobilo vážnejšie s čiernou (staršia gejša) alebo jemnou červenou linkou (mladšia gejša) okolo očí. Nepoužíva ružový púder na líčka a maľuje si celé pery. V minulosti si gejše čiernili zuby, táto tradícia prežívala do éry Meiji. V Kyoto si niektoré gejše farbia zuby načierno dodnes. Ide o znak dospelosti a krásy ako kontrast k bielej pokožke. Prečo si maiko a gejša maľujú tvár nabielo? Príčinu treba hľadať v ére Edo, keď gejše začínali byť na vzostupe. Japonci si večer svietili sviečkami alebo papierovými lampášmi, noc bola tmavšia. Pleť gejší by bola počas večerného vystúpenia pochmúrna a tmavá, preto si gejše začali maľovať tváre nabielo, aby zvýraznili svoju krásu, obrysy tváre a grimasy. Tradícia sa uchovala dodnes, keďže Japonci naschvál počas vystúpení gejší pre magickejšiu atmosféru ostávajú pri svetle sviečok alebo lampášov.

Ako už bolo spomenuté, gejša nosí parochňu a maiko si vytvára účes zo svojich vlasov. Vlasy oboch žien sú štylizované pravidelne vysokotrénovanými umelcami. Dnes sa poľavuje z tradičnej úpravy vlasov, keďže dievčatá prichádzajú o vlasy a na vrchu hlavy plešatejú. Účes maiko je v štýle wareshinobu pozostávajúceho z dvoch „krídel“ a veľkého drdolu uprostred. Keď sa maiko stane staršou, čo znamená dva až tri roky tréningu, nosí štýl účesu ofuku. Vlasy sa jej upravujú raz týždenne. Aby si zachovala účes, spí na špeciálnom drevenom vankúši takamakura, ktorý prenáša tlak na krk. Parochňa, ktorú gejša nosí, sa volá katsura a je štylizovaná v štýle taka shimada. Po čase sa jej účes mení na štýl kyoufuu shimada. Gejše chodia aj bez parochne, keď ich vlasy sú v štýle yohatsu, blízkom západnému štýlu. Maiko vo vlasoch nosí zložité ozdoby, spony kanzashi a nosí ich v závislosti od mesiaca a jej trvania ako maiko. Prvý rok tréningu maiko nosí shidare-kanzashi, kvetinovú sponu, ktorá jej siaha od vlasov až po bradu (symbolizujúca mladosť) a mostík katsuyama, ktorý je ako veľká ozdoba umiestnená pred drdolom. Kvetinové ozdoby sa menia v závislosti od mesiaca: vo februári napríklad nosí vo vlasoch hodvábne kvety slivky, v apríli kvety sakury atď. Začínajúca maiko má vo vlasoch červený kúsok hodvábu symbolizujúci, že je stále dieťa. Staršia maiko prestáva nosiť mostík katsuyama a nosí kushi (menej ozdobený hrebeň, ktorý symbolizuje dospelosť). Gejša nosí vo vlasoch taktiež niekoľko menších spôn, ale v zásade je jej účes jednoduchší.

Maiko nosí pestrofarebné kimono hikizuri alebo furisode a má dlhé rukávy, ktoré sa takmer dotýkajú zeme (nosené slobodnými ženami) so širokým, dlhým a ťažším obi (sash), ktorý sa upravujú vzadu ako mašľa, môže mať dĺžku až sedem metrov a pri jeho viazaní je potrebná mužská sila. Dlhé a široké obi okrem pestrofarebných motívov nesie aj znak okiyai, kde maiko býva. V minulosti sa maiko zvykli stratiť, takto sa rýchlo dostali domov. Golier kimona je červený s bielou alebo aj zlatou farbou. Najdrahšou časťou odevu maiko je pocchiri alebo obidome, čo je doplnok na opasku. Vytvorený je zo skutočných drahokamov, ako nefrit, achát, kremeň alebo perly, a jeho cena sa rovná luxusnému autu. Pocchori nosí len maiko. Počas festivalov kompletný odev maiko môže vážiť aj desať kilogramov. Pestrosť kimona nezobrazuje len mladosť a sviežosť maiko, ale odvádza pozornosť hostí od jej neskúsenosti, za ktorú sa ospravedlňuje vždy jej mentorka gejša. Gejše nosia tlmenejšie kimono s krátkym rukávom. Je jednoduché, často jednoliate s jednoduchým vzorom na jeho leme. Ide o najformálnejšie kimono, ktoré môže nosiť vydatá žena, čím sa naznačuje dospelosť gejše. Jej opasok obi je kratší a vyzerá vzadu ako štvorcová mašľa. Goliere sú úplne biele. Podobne ako maiko, aj gejša nosí kimono podľa obdobia v roku. A čo majú obuté? Maiko nosia drevené 10 cm vysoké sandále okobo, ktoré zabraňujú kimonu dotknúť sa zeme a učia dievča elegantne chodiť. Vnútri sandálov sú malé zvončeky, takže maiko pri chôdzi jemne zvoní. Zvuk zvončekov nazývajú Japonci „zvukom ulíc Kyoto“. Gejša nosí jednoduché drevené sandále zori.

Ako spoznáte, že ide o turistky oblečené za gejše a maiko? V Japonsku sa nachádza veľa henshin, štúdií, ktoré obliekajú cudzinky ako gejše či maiko na jeden deň. Štúdiá neobliekajú turistky autenticky, inak by na pokyn autorít museli byť zatvorené, preto sa v uliciach japonských miest pohybujú maiko, ktoré majú vo vlasoch ornamenty z prvého roku tréningu, ale majú namaľovanú hornú aj spodnú peru alebo nosia parochňu. Ich kimono môže byť pestrofarebné, ale rukávy kimona sú krátke. Ak sa gejša a maiko prechádza rušnými miestami mesta, je to turistka. Pravé gejše a maiko si vyberajú bočné uličky a menej rušné miesta, aby sa vyhli davom. Je to turistka, ak gejšu uvidíte prechádzať sa po rušných uliciach cez deň. Ak sa bez problémov fotia s ostatnými, sú to turistky. Ak niekto v civile gejši pomáha s chôdzou, ide o turistku. Maiko a gejša sú trénované, ako majú chodiť v sandáloch, a preto nepotrebujú pomoc. Majú však ženskú výpomoc bez bieleho make upu v kimone, ktorá im nesie tašky alebo dáždnik. V časti Tokia Asakusa je od 90. rokov 20. storočia založený biznis Furisode Gakuin. Ženy, ktoré v ňom vystupujú len pre zábavu, sa volajú furisode-san. Sú platené za to, že napodobňujú výzor a servis gejše a maiko. Ich vystúpenie je lacnejšie, stojí cca 25 tisíc yenov (cca 190 €). Tréning majú len tri mesiace a nie sú pravými gejšami a maiko. Aké z nich majú Japonci pocity? Sú zmiešané. Na jednej strane vzbudzujú záujem o gejše a maiko, ale na druhej môžu budiť dojem disrešpektu k pravej tradícii.

Ako prebieha deň maiko a gejše? Vstáva o 8.30 ráno. Oblečie si bežné kimono a ide na hodinu umenia. Až do obeda sa venuje hodinám umenia. Každá školská hodina má 30 minút. Pred tým, ako sa objavia na pódiu, aby vystupovali s predstavením, ich nácvik môže trvať aj šesť hodín. Od obeda do druhej hodiny poobede majú maiko a gejša čas na obed a relax. Medzi treťou a piatou sa pripravujú do práce. Nanášajú si make up a tanečné kimono, do ktorého im musí niekto pomáhať. Obliekanie trvá desať minút. O šiestej hodine poobede im začína väčšinou prvé podujatie. Obvykle za jeden večer majú v programe tri bankety alebo tri odlišné stretnutia. S hosťami sa stretávajú do jednej hodiny po polnoci. Od pol druhej po polnoci do druhej hodiny po polnoci sa vracajú domov, vyzlečú si kimono, poskladajú ho, zmyjú líčenie, majú čas na kúpeľ, čítanie kníh a pozeranie TV. Spávať chodia o 3.00 po polnoci. Maiko a gejša sú neoddeliteľnou a nádhernou súčasťou japonskej tradičnej kultúry, avšak tradícia gejše je naďalej na ústupe. Verme, že sa Japonci a turisti budú môcť z tejto krásy tešiť ešte po mnohé desaťročia.  

Zdroj: iamailee.com,mai-ko.com, traditionalkyoto.com, jpinfo.com, tsunagujapan.com

Diskuze
Pokud chcete přispět do diskuze, musíte se přihlásit.